Tradície a zvyky na Šariši ako ich poznáte aj nepoznáte.
Hádam neexistuje krajší a bohatší sviatok na tradície v roku ako sú vianočné sviatky.
Začínajú adventným obdobím , ktoré bolo v minulosti spojené so snehom, ktorý vŕzgal pod nohami, mráz štípal tvár. Snehová prikrývka mala význam prikrytia všetkého, čo prežili ľudia počas celého roka a vniesla tak ticho a pokoj do života rodín. Rovnako ako sneh padal na zem. Potichu. A práve v takomto očakávajúcom čase sa rodiny a gazdovstva pripravovali na Vianoce, popretkávané tradíciami a zvykmi.
Prinášame niekoľko z nich v regióne Šariš, ktoré ešte aj dnes nájdeme v nie jednej domácnosti. Ich múdrosť, dôvtipnosť je našim dedičstvom, ktoré by sa malo zachovávať.
Upratovanie
Aby Ježiško prišiel do čistého prostredia, v domoch na Šariši sa poslednýkrát upratovalo tesne pred Štedrým dňom, zvyčajne týždeň pred sviatkami. Ak sa konala zakáľačka, tak to bolo tri dni.
Gazdiné najprv „vyrajbali pokrovce“ (tkané koberce, predložky) v potoku. Potom vydrhli drevenú dlážku. Ak bola hlinená, vymazali ju, prekryli vrecovinou alebo čerstvou čečinou. Steny sa vybielili, obloky umyli a zavesili biele záclony. Šatstvo nemohlo byť zavesené, preto sa poukladalo a prezliekli sa periny. V kuchyni sa veľa neupratovalo, pretože sa veľa nevarilo. Bol predsa pôst a používalo sa menej hrncov a mís.
Oblátky
Pečenie oblátok patrilo v minulosti k povinnostiam rechtorov, ktorí mali príjem z pečenia oblátok uvedený aj v dekréte. Obilie na mletie múky alebo priamo múku na oblátky im doniesli žiaci, ktorí chodili v predvianočnom čase, najmä v deň svätej Kataríny po domoch.
Oblátky z jednoduchého nekysnutého cesta sa začali piecť v železných kliešťach hneď po Lucii. Na jednej strane klieští býval zvyčajne znak kríža, na druhej vetvička či kalich. Najlepší žiaci, ktorých vybral a preskúšal pán rechtor, roznášali upečené oblátky v košíkoch po domoch podľa objednávok dva alebo tri dni pred Štedrým dňom. Každá rodina dostala v košíku zo desať až dvadsať vodových oblátok, zopár cukrových aj rolovaných oblátok. Keď žiaci pekne zavinšovali, dostali do košíka potraviny a peniaze pre pána rechtora.
Ozdoba domu a domácnosti
Ježiško sa narodil na slame, preto i vianočné sviatky boli v minulosti v znamení slamy.
Na Vigíliu – Viľiju doniesol otec rodiny do izby snop slamy a prvú a druhú noc spala celá rodina na slame. Aj symbolická výzdoba na Vianoce bola zo slamy.
Vonku zasa ľudia obviazali slamou stromy, a potom po nej paličkou poklepkávali a vraveli: „Budzeš rodzic!“
Na Šariši sa používal aj zemiak – gruľa, do ktorého boli husto pozapichované steblá slamy, na konci ozdobené mašličkami z pestrofarebného papiera. Tak vznikol slamený jež, ktorého volali zvizda – hviezda a visel z povaly nad stolom. Stromčeky aké dnes poznáme neboli. Nad stolom visel zvyčajne vrcholec stromov z jedličky, či smreka a boli ozdobené jabĺčkami, orechmi, oblátkami a svätými obrázkami z odpustov, ktoré rodina navštívili počas roka.
Zvyky a tradície na „Viľiju“
Na Štedrý deň sa ohlasoval prísny pôst – najprísnejší v roku.
Tento deň sa odjakživa považuje nielen za posledný deň od Lucie, v ktorom prevláda tma nad svetlom, ale aj zlé sily nad dobrými.
Aj preto napríklad v Toryse na Šariši dospelí deťom na Štedrý deň prízvukovali, aby sa vyvarovali bitky, lebo vraj platilo – že kto si vyslúži bitku na Štedrý deň bude bitý celý rok.
V niektorých dedinách na Šariši, na „Viľiju“ deti mohli zjesť iba po jednom upečenom zemiaku a zajesť ho surovou kapustou. A to aj napriek vôni, ktorá sa niesla kuchyňou.
- Tradovalo sa, že v ten deň sa nič nikomu nepožičiavalo, aby sa bosorky k veciam ich majiteľov nedostali a nepobosorovali jemu, jeho rodine, alebo statku.
- Naopak, s radosťou vtedy vítali každé kýchnutie, ktoré na rozdiel od súčasnosti neveštilo blížiacu sa chrípku, ale prírastok na gazdovstve.
- Pred večerou zvykli dievčatá vybehnúť s prvou horúcou upečenou bobaľkou-opekancom, ktoré boli s makom súčasťou štedrovečernej večere na ulicu pred dom. Ktorého muža prvého zbadali, také meno mal mať ich nastávajúci.
- O tom, či sa ho dočkajú do roka, si veštili dievky takisto pred veľkou večerou – priniesli do izby drevo na kúrenie a rátali ho pri peci. Keď priniesli v náručí do domu párny počet polienok značilo to, že budú do roka žiť v páre.
- Odvážny bol ten, kto večer vybehol von so zatajeným dychom a priniesol triesky. Ak sa mu podarilo na jeden nádych, zaručilo mu to veľa peňazí v budúcnosti.
- Rovnako, ak v rodine bola ošípaná, chodilo sa k nej a pýtali sa jej koľko rokov budú žiť. Koľkokrát sviňa zakvílila toľko rokov predpovedala.
- Pred večerou sa pálili uhlíky na toľko kopčekov koľko mal gazda posiateho zrna. Z ktorého uhlíka najviac popola vzišlo, z toho zrna čakali najväčšiu úrodu
- Gazdiné nosili na štedrovečerný stôl orechy, hrach a jablka. Každý člen rodiny z každého zobral a hodil do štyroch kútov izby, aby bolo v ďalšom roku hojnosti v dome.
- Štedrovečerná, bohatá, veľká a niekde vilijová večera sa zvykla jesť za stolom opásaným reťazou, aby vraj rodina nastávajúci rok držala pokope.
- Pod stolom zvykli byť v ten večer poznášané všetky železné náčinia z hospodárstva, ako vidly, lemeše a brány a celá rodiny na nich počas večere držala nohy, aby stvrdili a nedoráňali sa pri prácach na poli.
Na Šariši bola až svätá povinnosť, aby sused susedovi išiel zavinšovať na sviatky. No vždy išiel nižšie bývajúci vyššiemu, nikdy nie naopak. Smer hore znamenal viacej peňazí, zdravia a šťastia v gazdovaní, viacej hydiny, zveriny, bohatý dvor.
Štedrovečerná Večera sa takmer v každej rodine začínala modlitbou a pomazaním všetkých členov rodiny medom. Medový krížik na čele dievčat mal spôsobiť, že budú v roku sladké ako med a usilovné ako včielky, chlapcom zas mal zaručiť, že sa budú dievčatám páčiť.
V rôznych kútoch Šariša sa pripravovali niekde až sedmoraké a v bohatších rodinách i dvanástoraké jedlá. Medzi vianočne tradičné jedlá patrila– jucha, horochovú polivku s gribami, slifčanku alebo slivčankua z uvarených sušených sliviek so zemiakmi, pôstná kapustnicu so zemiakmi a pečené bobaľky s osladeným makom. Piekli sa koláče z kysnutého cesta, okrúhly koláč kuch a gruľovník so zemiakovou plnkou.
Z každého jedla odobrali aj dobytku a hydine. Naprázdno však ostala mačka, pretože ju považovali za falošnú, ďalej pes, lebo sa vraj rodí slepý a kôň, keďže má vraj kopytá ako čert.
Tradície v regióne Šariš sa rodili prevažne v dedinách, dodnes sa uchovali a nech už ich nájdeme kdekoľvek, ich poslaním je osláviť Vianoce, rozdávať pokoj, radosť a vážiť si, že je rodina pokope.
Na koniec vinšovačka šarišského etnológa Jána Lazoríka, kotrá k Vianociam patrí:
„… Vinčujem vinčujem, na svate Hodi, preveľke kupi šickej urodi, všadzi bujnej oplodi, dobrej zrodi, odrodi,
ofcoch pulne uboči a šickeho hojňe – dvori pulne, bohate co strakate, roškate, i co s kridlami trepe.
Kirmakoch na sto jurmakoch, baranoch jak vahanoch teľo jahničkoch, jak na rakice guźičkoch
babu machiňu, dzifku kokiňu, vipraśanku śviňu!
Do paľuškoch šikovnosci, a do nožkoch chitrej kosci.
A eśči vam vinčujeme, keľo ľudzi na otpusce, keľo ľistkoch na kapusce,
keľo bača ofcoch ma, naj vas Panbuch požehna!..“
