Okresné mesto Svidník leží v severnej časti Nízkych Beskýd, na nivnej terase pri ústí rieky Ladomirky do Ondavy v nadmorskej výške okolo 230 m.
Obec vznikla roku 1944 zlúčením dvoch obcí – Nižný Svidník, ležiaci pri ľavom brehu Ladomirky a Vyšný Svidník, ležiaci pri pravom brehu Ondavy. Stopy o osídlení Svidníka a jeho okolí sú zreteľné už v praveku. Sú to nálezy mamutích klov a zubov a kamenného sekeromlatu z mladšej doby kamennej. Najväčším dôkazom je strieborný denár z čias cisára Marca Aurélia (r.161-180), čo dokazuje existenciu starovekej jantárovej cesty prechádzajúcej cez Svidník. Výhodná zemepisná poloha, názov a postavenie Svidníka vo včasnom stredoveku a prvé správy o okolitých dedinách v povodí hornej Ondavy ako aj existencia stredovekého hradiska na blízkom vrchu Kaštielik (328 m.n.m.) znamenajú, že proces trvalého osídlenia regiónu a samotného Svidníka sa začal už pred 13. stor. Širšie územie okolo dnešného okresného mesta Svidník patrilo už pred polovicou 13. storočia totiž feudálom Abovcom. V roku 1269 kúpil Štefanov syn comes Šimon od comesa (šľachtica) Puda, syna Artolfa z rodu Abovcov zem Smilno za 30 mariek. Jej hranice siahali na východe až po rieku Chotčianku. Vtedy aj územie Stročína patrilo k zemi Smilno. Roku 1317 sa spomína Stročín ako rozvíjajúca sa dedina, kde sa vyberalo mýto. V tom istom roku 1317 skonfiškoval uhorský kráľ Karol Róbert majetky ďalšieho feudála Petra Peteňa, ktorému patrilo aj územie Stročína a daroval ich magistrovi Mičkovi, synovi Michala, comesovi a kastelánovi na hrade Šariš. Posledná tretina 13. storočia a prvá polovica 14. storočia boli veľmi rušné v zmene vlastníckych pomerov aj na území neskoršieho Svidníka. Prvá písomná správa týkajúca sa priamo Svidníka je v listine Jágerskej kapituly z 28. júna 1355, kde je Svidník zapísaný ako „Scyuidnyk“. Spomínaný sútok, ústie Ladomírky s Ondavou geograficky a hydrologicky podmienili, že pôvodný Svidník vznikol ako spomínané dve dediny – Nižný Svidník a Vyšný Svidník. Dvaja šoltýsi tu priviedli pôvodných vtedy nových obyvateľov do dvoch dedín, ktorí užívali zákupné právo. Na začiatku 15. storočia tu už existovali dve sídliská. V roku 1414 a 1416 sa uvádzajú ako “Possessiones… Zuydnegh et alteram Zuydnegh”. Nové obyvateľstvo bolo drvivou väčšinou rusínskej národnosti a východného cirkevného obradu. Bola tu už aj farnosť.
Zemepisná poloha Svidníka a jeho okolia v pohraničnom pásme bola príčinou, že jeho obyvateľstvo sa neraz ocitlo vo víre zlomových udalostí. Väčšinou pokojný Dukliansky priesmyk, slúžiaci ako obchodný tranzit, ukázal občas aj odvrátenú tvár. Po jeho cestách prechádzali vojenské vozy so zbraňami a vojskom. Na jar 1799 prechádzali cez Svidník do severného Talianska ruské vojská pod vedením generála G. L. Rebindera. V marci 1800 to boli kozáci Suvorovovho vojska a ako dokazuje i pamätná tabuľa na budove, v ktorej sídlia úrady štátnej správy, v roku 1806 pobudli v obci vojská generála Kutuzova. Veľmi kruté voči miestnemu obyvateľstvu bolo devätnáste storočie. Po neúrodných rokoch vypukla cholera. Nepriaznivé hospodárske pomery a bieda boli v poslednej tretine 19. storočia hlavnými príčinami hromadného vysťahovalectva na Dolnú zem i do zámoria. Situácia sa ešte zhoršila v období prvej svetovej vojny, kedy ustupujúce jednotky cisársko-kráľovskej armády podpálili Svidník. Po prvej svetovej vojne Svidník a okolité obce patrili medzi najbiednejšie v republike. Košikárstvo, podomový obchod, ani ďalšie drobné činnosti na obživu nepostačovali. Svidník a jeho okolie zachvátila ďalšia vysťahovalecká horúčka. Príslovečná bieda, zaostalosť a chudoba však sprevádzali obyvateľstvo tohto regiónu až do skončenia druhej svetovej vojny. Nie každú dedinu či mesto postihlo toľko vojnových hrôz počas oboch svetových vojen ako Svidník. Dukla a samotné mestečko Svidník sa stali natrvalo symbolom obetí druhej svetovej vojny. Historické boje z konca druhej svetovej vojny tu pripomína Pamätník Sovietskej armády a Vojenské múzeum vo Svidníku s rozsiahlym prírodným areálom Pamätníka Československej armády na Dukle, národnou kultúrnou pamiatkou.
Tradície a kultúru prezentujú dva festivaly. Rusínsky festival a Slávnosti kultúry Rusínov-Ukrajincov Slovenska (konajú sa v miestnom amfiteátri už od roku 1956). Počas roka sa vo Svidníku koná niekoľko tradičných podujatí, ktoré majú už svoje stabilné miesto v kalendári: Výročie oslobodenia Svidníka, Deň žien, Deň učiteľov, Deň matiek, Dni Svidníka, Dukelský beh mieru, Október-mesiac úcty k starším, Echo našich slávností, Predvianočné predajné trhy, Vianočné koncerty, Vianočné trhy a Silvester.
Priaznivcov športu potešia vo Svidníku dvoje tenisové kurty, letné kúpalisko Vodný svet, ktorý má vo svojom areáli aj nové welness Aquaruthenia. Medzi ľuďmi sa rozširuje záujem o behanie, tradičný Dukelský beh mieru (štvrtý najstarší beh na Slovensku) má z roka na rok viac účastníkov. V meste je 21 športovísk, športová hala s bowlingom a stále sa rozširujú a modernizujú detské ihriská. Vo Svidníku sú športové kluby volejbalu a futbalu a popularitu i úspech v posledných rokoch zaznamenáva i hokejbal, šach, stolný tenis a karate.Mimoriadne úspešné sú umelecké zoskupenia. Folklórny súbor Makovica, detský súbor Makovička, tanečný klub Svitan a umelecky sa výrazne prezentuje na mestských aj mimomestských podujatiach aj Základná umelecká škola vo Svidníku.
Mesto Svidník má silnú tradíciu v pestovaní ľudových tradícií, čo významne podporujú aj Podduklianske osvetové stredisko, SNM – Múzeum ukrajinskej kultúry a Poddukianska knižnica. Tradíciu na území má včelárstvo, košikárstvo, drotárstvo, rezbárstvo i hrnčiarstvo.
