Šarišské Dravce sú starobylou slovanskou dedinou, jednou z najstarších v oblasti hornej Torysy. Prvá písomná zmienka o obci (Dorauch, Drauch) pochádza z roku 1295 a súvisí s dosadením nového farára v Toryse. Obyvatelia sa venovali prevažne chovu dravých vtákov pre poľovačky v blízkych šľachtických a kráľovských lesných revíroch. V 13. storočí prislúchala k rozsiahlemu Toryskému panstvu, ktorého najstarším známym vlastníkom bol gróf spišských Sasov, Detrik z Kércsu.
V Šarišských Dravciach stáli pôvodne dve šľachtické sídla. Staršiu drevenú kúriu si dali postaviť predstavitelia Stanislavovej vetvy rodu, trvalejšie usídlení v Brezovici. Kúria slúžila najprv ako isté hospodársko-správne centrum spravovaných majetkov a až v neskoršom období sa v súvislosti s rozrastaním rodu stale trvalejšie obývaná niektorými z jeho členov. Zachovaný a v súčasnosti obnovený murovaný kaštieľ bol postavený neskôr a patril predstaviteľom Jakubovej vetvy rodu. Dosiaľ nie sú známe žiadne pramene, ktoré by umožňovali identifikovať jeho staviteľa alebo datovať presný začiatok výstavby, výsledky výskumu však naznačujú viaceré skutočnosti.
Tou prvou je odkryté (neskoro)gotické kvádrovanie, odhalené sondážnym výskumom v severnej časti stavby. To vypovedá o tom, že renesančný objekt stojí buď na základoch staršej stavby, alebo že je kaštieľ o niečo starší, ako sa donedávna predpokladalo. Druhú teóriu potvrdzuje nález nárožného sgrafita v jednej z miestností severného krídla, ktoré zrejme bolo pôvodne exteriérovou výzdobou. Pôvodný objekt bol teda postavený niekedy v druhej polovici 16. storočia a patrí tak medzi najstaršie dodnes zachované renesančné kaštieľne stavby nielen v prostredí Šariša, ale na celom východnom Slovensku.
Pôvodne zrejme plnil funkciu prechodného obydlia, možno sezónneho (napr. poľovníckeho) sídla a až vďaka neskoršej prestavbe ako sídlo. Mladší murovaný kaštieľ mohol dať postaviť významný predstaviteľ Jakubovej vetvy rodu, Juraj Berzevici, ktorý v rokoch 1545-1562 zastával prominentnú funkciu hlavného hornouhorského kapitána alebo jeho syn Ján. Juraj ako možný staviteľ kaštieľa bol skutočne bohatým a vplyvným človekom svojej doby a výstavba kaštieľa bola preňho len otázkou rozširovania majetkov o ďalšie sídlo, ktoré eventuálne mohol využívať na obľúbený spôsob oddychu šľachty, na poľovačky.
S najväčšou pravdepodobnosťou kaštieľ prestaval Žigmund Berzeviczi niekedy v prvej tretine 17. storočia, a to prestavbou staršieho objektu na svoje sídlo, ktorého vzhľad už v plnej miere podliehal staviteľskej koncepcii renesancie. Medzi umelecky veľmi hodnotné výzdobné prvky kaštieľa patrí sgrafitová výzdoba jeho priečelia. Na nárožiach oboch veží sa zachovalo pravé listové sgrafito tmavšej, svetlo okrovo ružovej – pieskovej farby, ktoré sa vďaka neskoršej prístavbe k jednému nárožiu podarilo zachovať v dobrom stave. Na severnej fasáde bola pod omietkou navyše odkrytá aj historicky i výtvarne veľmi cenná pásová sgrafitová výzdoba, ktorá lemovala kaštieľ po celom jeho obvode. Renesančnú fázu výstavby a prestavby kaštieľa okrem toho reprezentujú predovšetkým valené klenby v suteréne kaštieľa, prísne pravouhlá dispozícia stavby i zachovaná krížová klenba v jednej z nich, kamenné ostenie vstupu do jednej z miestností, kozub i pôvodné okná na južnom priečelí. V suteréne kaštieľa sa nachádza kamenný portál z roku 1699. Dodnes sa zachovali jediné renesančné dvere s pôvodnou zámkou. Zaujímavým a pomerne ojedinelým je nález technického odvodnenia stavby systémom kanálikov a zberných kamenných šácht v pivničných priestoroch. Rovnako nápis v supraporte renesančného portálu západne stojacej budovy JEHOVA DESIDERIUM MEUM JOAN BERZ(EVICZY) D(OMINI) EAD(EM) HA(E)R(EDITARIUS) DA(RO)C AN(NO) 1700, ktorý znamená Pán je moja túžba.
Zachovaný a v súčasnosti obnovený murovaný kaštieľ s dvoma nárožnými vežami, patrí do komplexu renesančných šľachtických vidieckych rezidencií v prostredí Šariša. Pôvodný areál v blízkosti potoka pozostával okrem hlavného objektu aj z drevených, neskôr murovaných hospodárskych budov a prislúchal k nemu dodnes zachovaný lesopark s ihličnatými i listnatými stromami a záhrada.
Murovaný kaštieľ v Šarišských Dravciach je v písomnostiach označený ako kamenný dom („domus lapidae“) a jeho vlastníkom bol v roku 1684 Ján Berzevici, ktorého meno viac než tri storočia tvorilo súčasť kaštieľa, sa jeho novým vlastníkom stal jeho syn Ján ml. V mladom veku bol zajatý a väznený počas posledných protitureckých vojen. Neskôr sa stal komisárom v Košiciach a zastával aj prominentnú funkciu kráľovského radcu. Práve Ján realizoval v prvej polovici 18. storočia rozsiahlu barokovú prestavbu, pri ktorej sa výrazne zmenil vzhľad renesančného kaštieľa. Prestavba sa týkala interiéru i exteriéru a došlo pri nej okrem iného k nahradeniu pôvodnej krížovej klenby korýtkovou a osadeniu mohutnej manzardovej strechy. Ján si za manželku vzal francúzsku barónku Annu Máriu L´huillier (1706-1776), príbuznú francúzskeho kráľa Ľudovíta XVI. Žili bohatým spoločenským životom najmä v Košiciach a spolu mali štyri deti. Z nich prevzal rodové majetky v Dravciach syn František, ktorý bol výraznou osobnosťou draveckej vetvy rodu, pretože za jeho nemalé zásluhy a vernosť korune mu v roku 1775 udelila uhorská kráľovná Mária Terézia šľachtický titul barón pre neho a jeho potomstvo.
Kaštieľ sa stal rokmi postupne honosným sídlom viacerých významných rodov. V 19. storočí aj rodu Smrečáni. Práve tu sa narodili dvaja mimoriadne významní vysokí cirkevní hodnostári bratia Pavol a Ľudovít Smrečániovci. Pavol sa stal spišským, neskôr veľkovaradínskym biskupom a pochovať sa dal v rodných Šarišských Dravciach. Jeho brat Ľudovít sa stal dokonca jágerským arcibiskupom.
Keď šľachta po zmene vojensko-politických a spoločenských pomerov opustila svoje sídlo, bolo v kaštieli iné využitie. Niekoľko rokov slúžil ako sídlo základnej školy a potom na hospodárske a skladovacie účely pre bývalé JRD.
Kašiteľ Šarišská Dravce je súčasťou Šarišske hradnej cesty.
Zdroj/fofo: obec Šarišské Dravce
