100 rokov od narodenia etnológa „šarišanológa“  JÁNA LAZORÍKA

100 rokov od narodenia etnológa „šarišanológa“  JÁNA LAZORÍKA

…“aby sa človek práve úctou odlišoval od zvieraťa….“

                Každý národ ma svojich velikánov, ktorí sa zapísali do histórie a deti sa o nich učia v školách. Nie všetci sa dostali do knižných učebníc. Niektorí sa spomínajú v encyklopédiách, iní v historických faktoch, mnohí v rôznych rebríčkoch. V každom meste nájdete pamätníky, ktoré patria osobnostiam, ktoré v nich žili, tvorili, prispeli k ich rozvoju. Už málokedy sa spomína a upozorni na osobnosť, ktorá prispela k uchovaniu tradícii a povedomiu regióna na Slovensku.
29.9.1920 sa narodil etnograf, zberateľ, dialektológ –  šarišanológ, spisovateľ, zberateľ, archivár, múzejník, ale aj botanik a ovocinár Ján Lazorík. Človek, ktorý si zaslúži prinajmenšom v regionálnom povedomí uznanie, úctu a spomínanie.

Narodil sa pred 100 rokmi v obci Torysa. Štúdium absolvoval na štátnom gymnáziu a Učiteľskom ústave v Prešove. Ako učiteľ pôsobil vo Vysokej, Brezovičke a v Krivanoch, kde zakladal ovocinárske šľachtiteľské stanice. Vyše 20 -ročnú činnosť ukončil v Prírodovednej stanici v Šarišských Michaľanoch, ktorá bola v roku 1967 premiestnená do Kolmanovej záhrady v Prešove, do lokality Pod Kalváriou.
Bol široko-ďaleko známy folklorista, etnograf do špiku kostí, neúnavný bojovník za tradičnú slovenskú kultúru. Ako človek žijúci v spätosti s prírodou mal vrodené jej citlivé vnímanie v symbióze s ľudovou tvorbou. Prízvukoval, že príroda a ľudová tvorba je ten istý génius, ten istý zázrak rozmanitosti a kontrastu. A tak aj žil. Zachraňovaním národného pokladu. Neúnavne chodil s husľami pod pazuchou, magnetofónom, fotoaparátom a svojimi nezabudnuteľnými „písankami“ z dediny do dediny, kde notoval ľudové piesne, zapisoval rozprávanie ľudí o živote, bez vplyvu techniky. Zdokumentoval a vštepoval si do pamäti najstaršiu reč ľudí v jeho regióne a zozbieral neuveriteľné množstvo artefaktov ľudovej kultúry, ktoré zachránil pred zničením a nakoniec ich venoval múzeám, vedeckým inštitúciám či obciam pri spracovaní ich monografií. Nahrával starých miestnych filozofov a spevákov, spisoval nielen miestne zvyky, svadby, povery či rozprávky, ale aj rozprávania starých remeselníkov /kachliarov,  peciarov, cimermanov, štukatérov/ a  vojnových veteránov. Zachraňoval písomnosti i  predmety sakrálneho i historicko-umeleckého charakteru z notariátov, fár, kaštieľov. Zdokumentovával remeslá, vysťahovalectvo, drotárstvo a predovšetkým zberal všetko staré a muzeálne  – pracovné náradie, remeselné  i umelecko-priemyselné výrobky, historické tlače, pôvodné krojové súčastí. Je toho toľko, že akademik Mikuláš Mušinka raz povedal:
„To, čo vykonal Ján Lazorík sám bez akéhokoľvek vedeckovýskumného grantu, mohlo by byť náplňou celej vedecko-výskumnej inštitúcie, pričom činnosť takejto inštitúcie by bola považovaná za veľmi úspešnú“. Tá predstava je nádherná a ak by sa to stalo ktovie ako by zareagoval.

Bol pravým Šarišanom, ktorý sa usiloval otvoriť dvere do života šarištine a ostatným nárečiam. Šarišské nárečie miloval a vnímal ako fenomén, ktorý vťahuje ľudí do inej dimenzie, do priestoru ľudskosti, srdečnosti, zaujímavosti a rodovosti. Za svoj cieľ si vzal jeho uchovávanie ako šarišského dedičstva. Ctil si spisovné jazyky ako potrebu, no považoval ich za umelé, pretože v nich videl len obmedzený výber slov, kým nárečia pre neho znamenali inakosť, rozmanitosť a často tvrdil, že niektoré slová sa nedajú vyjadriť  do slovenčiny. Napríklad rozkazovací spôsob slova rásť ( vyrásť), v šarištine existuje: „rošni !“  Zánik nárečí, ako takých prirovnával k  prírodným tragédiám, zániku  niektorých živočíšnych druhov, či úbytku ozónovej vrstvy v atmosfére.
                Od toku 1992 do roku 2015 vydal 24 kníh, väčšinou v rodnom šarišskom nárečí, ktoré dokumentujú neobyčajne ťažký, ale duchovne bohatý život v minulosti, s autentickými fotografiami i notovými záznamami. Každá kniha je pokladom a dokumentáciou regiónu Šariš, písaná v originálnom šarišskom nárečí, je hodnotou, ktorá pretrvá, vráti vás do čias vašich predkov a predvedie krásou tohto spevavého nárečia. Krajské múzeum v Prešove z jeho fondu v edícii Duchovné perly šarišského nárečia vydalo päť titulov šarišského zvykoslovia. Jeho tvorba je ešte stále v predaji a k dispozícii v Krajskom múzeu v Prešove, Mestskom informačnom centre Prešov a na Obecnom úrade v Krivanoch.
                Množstvo trojrozmerných predmetov z oblasti tradičnej ľudovej kultúry získané Krajským múzeom v Prešove sú momentálne súčasťou etnografickej zbierky Jána Lazoríka a jeho stálej národopisnej expozície. Múzeum zrealizovalo päť tematických putovných výstav. Posledná z nich, Dorábanie chleba vo fotografii Jána Lazoríka, bola príspevkom k jeho nedožitým narodeninám. Pripravilo ju Krajské múzeum v Prešove s  finančnou podporu obce Krivany. V  Centre ľudovej kultúry a remesiel v Krivanoch nájdete inštalovanú výstavu v adaptovanej kamennej panskej sýpke s autentickými dobovými fotografiami a textovým spracovaním ilustratívne upresňujúce pôvodnú funkciu jednotlivých exponátov /mláťačky, čističky obilia, sejačky a i./. K jedinečným  záberom patria dnes už neexistujúce  objekty, ktoré boli v minulosti neoddeliteľnou súčasťou gazdovstva či dediny. Okrem sýpok a stodôl to boli hlavne mlyny, ktoré ukončievali cyklus výroby chleba pred jeho samotným pečením.
Ján Lazorík
zomrel  30.augusta 2015, niekoľko týždňov pred dovŕšením 95 rokov. 1.1.2018 mu bolo udelené in memoriam Pribinov kríž II. triedy „za mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj Slovenskej republiky v oblasti ľudového umenia a folklóru“
„Veľkosť človeka spočíva v jeho myslení,“ povedal francúzsky spisovateľ a kresťanský filozof Blaise Pascal. Ján Lazorík bez pochýb veľkým človekom v regióne Šariš bol.

Výber zaujímavosti z  jeho tvorby, rovnako zo života a myšlienky na zamyslenie:

  • Zozbieral viac ako 270 ! hanlivých mien na mužský rod ? Ako šľaputkár, mirdajric, obrechaňec? A „iba“ 60 hanlivých mien na ženský rod? Ako rochľa, piskuľa, lapštiga  (zdroj: kniha Humorno- pravdivé obrázky zo starej“dzedzini“ 1. a 2. časť  – Ján Lazorik(2006)
  • Keď sa mu stratili zápisky a nevedel sa s touto stratou zmieriť. Napísal babe Vange, bulharskej slepej veštkyni, či by mu nepomohla nájsť zošit s jeho zápiskami. Odpísala, že mu nevie pomôcť ani poradiť, po zošite sa skrátka zľahla zem…
  • Trápili ho slová, ak niekto povedal, že nárečím sa nedajú vyjadriť isté – vyššie – duševné rozpoloženia, alebo, že nárečie nemá dnešné literárne pojmy ako dojem, pojem, predstavivosť, význam.
  • Dúfal, že čím viac času uplynie, tým budú pamiatky vzácnejšie, obdivovanejšie. Nastal pravý opak. Tvrdil, že národ sa hmotárstvom a cudzáctvom kŕmi, rodáci sa hanbia za materinskú reč a deti pomaly nevedia, že tu boli ich predkovia.
  • Ako učiteľ slovenčiny každý deň ľutoval svojich žiakov, že sa musia učiť aj mnohé neprirodzenosti. Čudoval sa, prečo sa obilie píše s mäkkým i, ale bylina s ypsilonom, podobne so slovami štvorica a štvorylka. Preto považoval slovenský jazyk a jeho pravopis za jeden z najťažších na svete a chcel, raz a navždy, vygumovať zo slovenského pravopisu nenávidený ypsilon. V roku 1967, bol na rokovania v Jazykovednom ústave Ľudovíta Štúra SAV. Vrátil sa s novinkou, že sa konečne zruší ypsilon. Nestalo sa tak.
  • “ …ľudstvo sa môže zachrániť iba životom podľa prírody, jej zákonov, uchovávaním rozmanitosti ako princípu stvorenstva a zmyslu života…“  ( Ján Lazorík)
  • „…človek sa práve úctou odlišoval od zvieraťa….“ (Ján Lazorík)
  • “Nik sa ešte nestal krajším tým, že si zmenil tvár.“ (Ján Lazorík)
  • „DAKEDI KAŽDI KRAJ bul iňši običaj, inakša ciśeň, inakša piśeň, iňša miśeľ, iňša reč i vimiśeľ, iňšo spravovaňe, iňšo obľikaňe, iňša chiška, iňša miska i variška, narod bul jak priroda, a to bul i pravi zmiśeľ života: tak jak f prirodze fšadzi iňši ftaček, kraček i chrobaček – ľem taka luka pači śe, dze každi kvitek inakši je, a ket teras śe šicko fšadzi na jeden panelak, jednu modu, pop-muzik, jeden spisovni jazik meňi – ňit uš co obdzivovac, ucscic, ach, Bože naš, chto ten zglupnuti śvet zachraňi?!“ (Ján Lazorík)
    (Niekedy každý kraj mal inú obyčaj, iné tíšenie, inú pieseň, inú myseľ, inú reč aj výmysel, iné riadenie, iné obliekanie, iný dom, inú misku aj varešku. Národ bol ako príroda a to bol pravý zmysel života. Tak ako v prírode všade je iný vtáčik aj chrobáčik, iba tá lúka sa nám páči, kde každý kvietok je inakší, a teraz všade rovnaké paneláky, móda, hudba, jeden spisovný jazyk, nie je čo už obdivovať, uctiť, ach Bože, kto ten prihlúpy svet zachráni ?)

Knihy Jána Lazoríka si môžte zakúpiť v:

  • Krajské múzeum Prešov Hlavná 2985/86, 080 01 Prešov, tel:, +421 51 773 4708, e-mail:krajskemuzeumpo@gmail.com
  • Mestské informačné centrum v Prešove, Hlavná 67, 080 01 Prešov, tel.: +421 (0) 51 3100 125, tel.: +421 (0) 51 3100 126,
    email: info@gopresov.sk
  • Obec Krivany,  Záhradná 46, 082 71 Krivany, tel: 051 4572 055, 0915 981 834, e -mail: obec@krivany.sk
Zdieľať: