Už v roku 1223 bol využívaný slaný prameň pri Prešov, dnes mestská časť Solivar. Aj preto bol cennosťou, čím sa stal akoby „nehnuteľnosťou“ pre majiteľa. V roku 1288 uhorský kráľ Ladislav IV. daroval šľachticovi Jurajovi, synovi Šimona soľný prameň a z neho vytekajúcu soľanku s územím od rieky Torysa do vlastníctva. Odvtedy jeho dediči začali používať priezvisko „de Soóso“ resp. po slovensky Šóšo. Málo je však známe, že podľa spomenutej donácie z roku 1288 patrilo šľachticovi Jurajovi a jeho potomkom nielen územie v doline od Torysy po hrebeň Slanských vrchov, ale aj protiľahlé územie na východ od hrebeňa až po rieku Topľa. V 14. storočí začali Šóšovci, majitelia solivarského panstva, presadzovať svoj nárok na spomenuté vlastníctvo majetkov , ktoré si nechali potvrdiť súdnym rozhodnutím v roku 1346 a stali sa tak (de jure) pánmi časti chotára aj dnešných Hanušoviec nad Topľou (vtedy Johansdorf, v 15. st. Hansdorf, podľa listu bratríkov aj Hanušovce), ktoré už predtým v roku 1332, povýšil uhorský kráľ Karol Róbert z Anjou na mesto.
Malý kaštieľ v Hanušovciach nad Topľou, o ktorom sa asi do roku 1980 ani nevedelo, že to bol jedným zo šľachtických sídiel, bol majetkom „Soľnobanských“ Šóšovcov minimálne od r.1564, pričom po r. 1592 to bolo jediné rodové sídlo, keď bol zničený ich hrad nad Soľnou Baňou.
Postavený bol ako dvojpodlažná bloková stavba nesúca všetky dobové architektonické znaky (dispozícia, kamenárska a sgrafitová výzdoba) reprezentačného šľachtického sídla určeného na bývanie zemepána a jeho rodiny. Kaštieľ bol v čase výstavby omietnutý hladkou vápennou omietkou s typickým nárožným listovým sgrafitom. V okenných otvoroch boli osadené profilované kamenné ostenia, v hlavnom vstupnom otvore kamenný portál v nadpraží s nápisom: SÓOS STEPHANUS ANO 1564. Kamenné články boli neskôr odstránené a sekundárne použité ako stavebný materiál. V súvislosti so začatím protihabsburgských povstaní v Uhorsku začiatkom 17. stor. bola k južnému nárožiu kaštieľa pristavaná kruhová veža, ktorá mala zvýšiť jeho obranyschopnosť. Výstavbou veže došlo k zmene charakteru kaštieľa na obytno-obranné sídlo. Obytná funkcia získala v priebehu 17. stor. prevahu nad fortifikačnou. Strieľne ako obranný prvok sa nezachovali. Neskôr došlo k úprave okenných otvorov a štukovej výzdobe klenieb. Štuková výzdoba klenieb je zachovaná v celom rozsahu prvého nadzemného podlažia.
Kaštieľ nadobudol koncom 17. stor. svoju konečnú renesančnú podobu. V nasledujúcom období ako majiteľ majetkov v Hanušovciach nad Topľou vystupuje okrem iných rod Dežöfi, ktorý si neďaleko Malého kaštieľa na návrší postavili nový barokový kaštieľ s renesančnými znakmi. Traduje sa, že hospodárska budova pri Malom kaštieli bola využitá ako byt správcu nového kaštieľa. Ak zvážime, že noví zemepáni Hanušoviec nad Topľou bývali v novom, oveľa reprezentatívnejšom kaštieli a objekt, stojaci v dotyku s Malým kaštieľom bol upravený na byt správcu, možno predpokladať, že aj tzv. Malý kaštieľ bol v tom čase určený pre podradnejšie, snáď hospodárske, ale možno aj obytné funkcie, zrejme však nie na bývanie členov zemepanskej rodiny.
V kaštieli sa do roku 1711, čo je rok úmrtia šľachtica menom „Joan de Soóso“, nachádzal pravdepodobne aj rodový archív Šóšovcov. Spomenutý Joan, po slovensky Ján, leží pochovaný od roku 1711 pod dlažbou, dnes rímsko-katolického kostola v Hanušovciach nad Topľou, cca 50 m od svojho kaštieľa. Oznamuje to latinský nápis vyrytý do kamennej dosky.
Dnes v Šóšovskom kaštieli (Malý kaštieľ) slúži na kultúrno-spoločenské aktivity, činnosť knižnice, galérie, a malej koncertnej sály.
Šóšovský kaštieľ je súčasťou Šarišske hradnej cesty
Zdroj/foto: mesto Hanušovce nad Topľou
