Hradby, ktoré v iných európskych krajinách patrili k charakteristickým znakom mesta, sa na území stredovekého Uhorska stavali pomalším tempom. Kráľ Ľudovít I. chcel v roku 1351 podnietiť mestá k vybudovaniu murovaného opevnenia svojim dekrétom, ktorý takýmto sídlam (civitates muratae) odpúšťal platbu novoustanoveného deviatku. Výstavbu múrov v Prešove podporil Ľudovít I. v roku 1374 tým, že tamojšej komunite udelil výsady v obchodovaní s textíliami i pre remeslá podľa vzoru Budína. Príslušné stavebné práce charakterizoval kráľ Žigmund Luxemburský, resp. jeho kancelária v jednej listine dokonca ako „znovu založenie“ mesta.
Okolo druhej polovice 14. storočia si mesto Prešov budovalo pás ochranných hradieb. Tie mali najskôr iba tri múry zosilnené pri Hornej a Dolnej bráne veľkými barbakánmi. Vnútorná hradba mala ochodzu so strieľňami, druhé hradby boli súčasťou parkana a tretia hradba bola vonkajšou stenou priekopy. Na západnej strane v tom stála tzv. Malá brána, vedúcu k Toryse. Na začiatku výstavby mestských hradieb mal vedúce slovo skúsený majster Ambróz z Diósgyöru, ktorého do Prešova poslal kráľ Ľudovít I, ktorý si želal, aby Prešovčania nestavali veže, ale nechali pre ne voľné miesta. Napriek vyššie spomínaným kráľovským úľavám pokračovali mešťania v stavbe opevnenia veľmi pomaly, a preto im nový panovník Žigmund Luxembursky udelil ďalšie privilégia a výhody. Od roku 1404 smeli Prešovčania kdekoľvek na kráľovskej pôde rúbať drevo, lámať kameň a páliť vápno určené na výstavbu hradieb, pričom od r. 1405 im v tom museli pomáhať aj mešťania Veľkého Šariša. V tom čase pristavili nižší múr k už jestvujúcim hradbám (parkán). V roku 1433 im kardinál Julianu dokonca dovolil pracovať v nedeľu i vo sviatok. V zmysle všeobecného rozkazu o obnovení a zosilnení hradieb z roku 1435 aj v Prešove rozšírili hradbu i mestskú priekopu, pričom zlikvidovali dva mlyny v západnej časti mesta. Mesto sa potom rozšírilo západným smerom o ďalší blok domov a na juhu bol do intravilánu prijatý stredoveký špitál karmelitov, pôvodne stojaci za hradbami. Práce však naďalej pokračovali iba veľmi pomalým tempom a urýchlilo ich až nebezpečenstvo útoku husitského vojska. Budovanie mestského opevnenia bolo ukončene v polovici 30. rokov 15. storočia. Medzitým ho museli ešte na západnej strane zbúrať, aby ustúpilo novej ulici (Jarkova) na mieste niekdajšej priekopy a potom ho opäť vystavali na novom mieste.
Začiatok 16. storočia sa na ochranných stavbách zúčastnil aj prešovský staviteľ Ján. Údajne staval mestskú bránu, vežu v severozápadnej časti mesta a podieľal sa aj na vonkajšom opevňovacom múre. Mohutný trojitý pás hradieb s priekopou bol spevnený baštami. Pôvodný fortifikačny systém mesta Prešov pozostával z dvoch prstencov múrov prestúpených baštami, vežami a priekopou, napĺňanou počas nebezpečenstva vodou z Mlynského jarku. (Vzhľadom na to, že mlyny existovali v Prešove už v 13. storočí, môžeme dnes už nefunkčné koryto Mlynského jarku a jeho okolie považovať za jednu z najstarších časti mesta.) Keď v roku 1751 prestala byť aktuálnou vojenská funkcia mesta, Mária Terézia vydala príkaz na zrušenie mestského opevnenia a všetky zbrane dala odviezť do Košíc. Od konca 18. storočia museli postupne brány, bašty a hradby uvoľniť miesto novej výstavbe.
Následkom viacerých skutočností sa však do dnešných dní zachovali tieto časti mestského opevnenia:
Kumšt – tzv. vodná bašta na dnešnej Ulici ku Kumštu. Od 16. st. bolo v suteréne nepoužívanej bašty umiestnene technicky pozoruhodne zariadenie na čerpanie vody z Mlynského jarku s rozvodom v drevených rúrach po meste (Machina hydraulika). Poháňane bolo konskou silou. Bašta neskôr spustla a obnovená bola r. 1930, kde v nej našlo priestory židovské múzeum. Dnes je v objekte depozitár Krajského múzea v Prešove.
Mestská priekopa, ktorá sa zachovala s časťou hradobného múru na východnej strane mesta (Pod Kmeťovým stromoradím) súbežná so Slovenskou ulicou. Patri viacerým objektom, na južnej strane sa v nej rozprestiera Záhrada umenia, kde ešte v 70. rokoch 20. storočia bolo kúpalisko.
Polygonálna bašta za františkánskym kostolom rozširujúca sa smerom k zemi.
Stredoveká bašta na Kováčskej ulici je jedinou zo zachovaných delových bášt z poslednej fázy výstavby opevnenia a je príkladom objektu zo staršieho obdobia výstavby fortifikácie. V súčasnosti slúži ako vyhliadková plošina a niekedy aj na kultúrne účely.
Hradobné múry sa čiastočne zachovali aj na Baštovej ulici na západnej strane mesta, pravda iba v malej miere, nakoľko k múru mestského opevnenia boli pristavané obytné prízemné domky.
Floriánova braná Najväčší objekt spomedzi zachovaných časti mestského opevnenia. Povodne slúžila ako bránka pre peších a vyústenie mestského kanálu do hradobnej priekopy. Do dnešnej podoby bola upravená až na konci 18. storočia. V priľahlej budove, adaptovanej z hradbového muru, bola na začiatku 19. st. umiestnená mestská verejná nemocnica, chudobinec a tzv. „salóny dom“ (útulok pre duševne chorých).
Základy západnej brány stredovekého opevnenia mesta z 15. storočia na Floriánovej ulici: nález sa nachádza na oboch stranách chodníka pod klenbou Floriánovej brány. Ide o 70 centimetrový múr. Na Hlavnej ulici je použitý kameň dlažby, ktorý upozorňuje na historické nálezy.
Na Hlavnej ulici č. 49 sa nachádza bronzový 3D model historického jadra Prešova z 18. storočia.
Mestské opevnenie mesta Prešov sú súčasťou Šarišskej hradnej cesty
