Praveké hradisko z obdobia neolitu, eneolitu, doby halštatskej a stredoveku. Nachádza sa severozápadne od časti Močidľany na kóte 503,0m, na strmom vrchu Várheď (513 m n.m.), južne od intravilánu obce Uzovský Šalgov, ktoré objavil dr. Jozef Repčák. Samotné hradisko sa nachádza na severozápadnom okraji katastra obce Jarovnice. V odbornej archeologickej spisbe sa poloha Várheď (často aj Várhegy) spája nielen s Jarovnicami alebo Močidľanmi, ktoré sú teraz miestnou časťou Jarovníc, ale často aj s Uzovským Šalgovom. Exituje na to jednoduché vysvetlenie, na Várheď je to najbližšie práve z Uzovského Šalgova a taktiež určité obdobie v stredoveku patril Várheď majiteľom Uzovského Šalgova. Dodnes sú vlastníkmi lesa na Várhedi občania, alebo aspoň rodáci z Uzovského Šalgova.
Oválna plošina hradiska na vrchu Várheď bola prvý raz osídlená v mladšej dobe kamennej (neolite; 6000 – 3300 pred n. l.). Najprv ľudom kultúry s východnou lineárnou keramikou, jej mladším stupňom, ktorý sa označuje ako skupina Tiszadob. Pobyt prvých roľníkov môžeme približne datovať do 2. polovice 5. tisícročia pred n. l. Najintenzívnejšia neolitická fáza osídlenia Várheďu sa však spája s ľudom bukovohorskej kultúry, o čom svedčia sídliskové nálezy objavené počas zisťovacieho výskumu Vojtecha Budinského-Kričku z Archeologického ústavu SAV v roku 1954. Bukovohorská kultúra sa formuje v posledných storočiach 5. tisícročia pred n. l., v Šarišskom podolí na podloží skupiny Tiszadob, pričom sa tu zvyšuje intenzita osídlenia. Sídliskové nálezy bukovohorskej kultúry boli nájdené aj v katastroch obcí blízkych k Uzovskému Šalgovu, napr. v Jarovniciach, Ražňanoch a Ostrovanoch.
Ľud bukovohorskej kultúry využil vyvýšenú polohu vrchu Várheď a podľa výsledkov výskumu sa udáva, že na južnej strane vrchu, poniže akropoly, vytvoril dve umelé sídliskové terasy. Várheď bol využívaný minimálne ako refúgium a slúžil ako dočasné sídlo len v čase nebezpečenstva ako útočisko.
V ďalšej fáze praveku nebol Várheď a ani Šarišské podolie osídlené. Znovu osídlenie sa datuje do neskorej doby kamennej (eneolite; 3300 – 1900 pred n. l.) ľudom badenskej kultúry v strednej fáze eneolitu. Nálezy badenskej kultúry boli zistené aj v susednom katastri obce Ražňany, kde sa na ploche letiska predpokladá rozsiahle otvorené sídlisko.
Podstatne intenzívnejšie bol Várheď obývaný v mladšej a neskorej dobe bronzovej (1200 – 700 pred n. l.). Ľudí, ktorí tu sídlili, sa označujú za nositeľov doznievajúcej pilinskej kultúry, ktorá bola pod vplyvom lužického kultúrneho komplexu a gávskej kultúry. Ďalšiu fázu osídlenia na vrchu Várheď sa predpokladá v staršej dobe železnej (halštatská doba; 700 – 400 pred n. l.). Tejto fáze sa prisudzuje aj vybudovanie mohutnej priekopy na spodnej južnej terase, pričom sa dá predpokladať aj existencia valu.
Súvislosť medzi osídlením z neskorej doby bronzovej a staršej doby železnej nie je dostatočne jasná, keďže nálezy zo zisťovacieho výskumu neboli osobitne publikované, resp. jediná zmienka je o nich v článku V. Budinského-Kričku v Slovenskej archeológii (1961), kde sú označené ako nálezy z „doby halštatskej“. No je možné, že tu ide o jedny a tie isté nálezy, ktoré boli len priradené k rôznym kultúram.
Veľmi významnou lokalitou pre poznanie doby rímskej (0 – 400 n. l.) je nálezisko v polohe Nad Imunou na rozmedzí obcí Ostrovany a Medzany. Ide o sídlisko, ktoré bolo v mladšej dobe rímskej remeselníckym a pravdepodobne aj politickým centrom širšej oblasti (minimálne územie hornej a strednej Torysy). Jeho význam dokladajú nielen sídliskové nálezy zo systematických archeologických výskumov v rokoch 1983, 1986-1992. Vysokú výpovednú hodnotu sami osebe majú vzácne pamiatky objavené v dvoch kniežacích hrobov v Ostrovanoch, ktoré boli nájdené žiaľ už v roku 1790 a 1865 (nachádzajú sa zbierkach Umeleckohistorického múzea vo Viedni a Maďarského národného múzea v Budapešti). Obsah oboch hrobov je nielen svedectvom o existencii kniežacej vrstvy, ale aj dokladom hospodárskej prosperity tohto regiónu v mladšej dobe rímskej. Predpokladá sa, že významná sídelno-hospodárska „aglomerácia“ sa tiahla na pravej terase rieky Torysy od Medzian cez Ostrovany až po Ražňany v dĺžke niekoľkých kilometrov. K najvýznamnejším hospodárskym aktivitám obyvateľov osady v polohe Nad Imunou patrila najmä výroba tzv. sivej keramiky (predstavovala domácu paralelu luxusnej rímskej terry sigillaty) a hutnícka činnosť. O kontakte ostrovanského sídliska s územím Rímskej ríše svedčia výrobky cudzej proviniencie (terra sigillata, spony) a mince z obdobia Rímskeho cisárstva.
Zdroj: obec Uzovský Šalgov
Foto:hiking.sk
