Počiatky výstavby mestského opevnenia mesta Bardejov úzko súvisia s urbanizačným rozvojom v prvej polovici 14. storočia a postupnou premenou starej trhovej dediny na stredoveké mesto, k čomu prispelo aj jeho prosperujúce poľnohospodárstvo, remeslá a obchod. Všestranný rozvoj mesta, ktoré nadobúdalo strategický hospodársky, politický ale aj kultúrny význam v uhorsko-poľskom pohraničí, podporovali aj uhorskí panovníci.
V roku 1352 kráľ Ľudovít I. prikázal Bardejovčanom mesto opevniť a zosilniť múrom a vežami. Privilégiom sa vytvoril predpoklad pre neskorší ucelený urbanisticko-architektonický vývoj územia vo vnútri mestských hradieb. V priestore dnešnej Hornej brány bolo mesto najzraniteľnejšie. Historici lokalizovali v tejto časti viackrát spomínaný mestský hrad, ktorý slúžil na ochranu tridsiatkovej (colnej) stanice. Zanikol v druhej polovici 15. storočia práve pri prestavbe Hornej brány a jej zariadení a neskôr bol zakomponovaný do mestského opevnenia. Horná brána vyúsťovala na cestu pokračujúcu na juh do Prešova, Dolná severovýchodná brána na cestu smerujúcu na sever do Zborova a ďalej do Poľska podobne, ako západná Vallova brána na cestu, ktorá viedla údolím Tople a Beskydským priesmykom pokračovala tiež do Poľska. Severná časť mesta bola chránená prírodnou terasou Tople, na ktorej boli postavené hradby. Na jej úpätí bol vybudovaný mlynský náhon, ktorý plnil aj fortifikačnú funkciu. Podobne východná časť bola účinne chránená výstavbou hradobného múra na prírodnej vyvýšenej terase Šibského potoka.
V 15. storočí je v dôsledku husitského ohrozenia a okupácie severných hraníc Uhorska poľskými vojskami dostavba múrov a nových moderných prvkov (ochodze, nové bašty, parkanová línia, predsunuté opevnenie na severnej strane ), čím získal Bardejov moderný účinný fortifikačný systém. Táto veľkorysá prestavba bola podmienená na jednej strane zahraničnou politikou kráľa Žigmunda najmä vo vzťahu k Poľsku a k husitským Čechám na sklonku Žigmundovej vlády. Na strane druhej bola reakciou na zdokonaľovanie vojenskej techniky a zavádzanie palných zbraní do výzbroje. O strategickom postavení mesta v poľsko-uhorskom pohraničí svedčí fakt, že na modernizácii opevnenia sa podieľal aj samotný kráľ Žigmund. Účinnosť obrany mestských hradieb bola zvýšená vyhĺbením vodných priekop, obkolesujúcich takmer celé mesto. Práce viedol bardejovský mešťan, majster Mikuláš. Vodná priekopa bola rozdelené na niekoľko úsekov, z ktorých každý mal svoje pomenovanie, napr. Horný rybník, Dolný rybník, Veľká priekopa-dolina. V čase ohrozenia boli napĺňané vodou z okolitých vodných zdrojov prípadne z mestského vodovodu.
Hradobný múr s bránami, baštami a vodnou priekopou bol postupne zosilnený ochodzou, predsunutou parkánovou líniou a vonkajším priekopovým múrom. Vstupné brány boli chránené padacím mostom a od 16. storočia aj predsunutým kruhovým predbráním – barbakánom. Brány boli štyri a kvôli riziku napadnutia sa každý deň do mesta vchádzalo inou. O tom, ktorou bránou sa bude vchádzať, bolo rozhodnuté vždy ráno v daný deň.
Opevnenie Bardejova dnes tvorí jedinečný komplex múrov, bášt a brán, ktorý sa zachoval takmer v pôvodnej podobe a z veľkej časti nad terénom. Zaniknuté úseky sú preukázateľne doložené pod terénom. Takmer v pôvodnom profile sa zachovali i vodné priekopy na východnej a juhozápadnej strane. Mestské brány sa nezachovali; dnes sú badateľné iba zvyšky ich vonkajších múrov. Za unikátny možno považovať počet zachovaných stredovekých bášt: deväť sa zachovalo v takmer pôvodnej podobe, dve boli v neskoršom období zabudované do novších objektov. Mestské opevnenie mesta Bardejova s jeho fortifikačným systémom patrí k jednému z najlepších stredovekých mestských opevnení na Slovensku a právom patrí k najzachovalejším v Európe.
Časti mestského opevnenia:
Bašty mestského opevnenia sú najpozoruhodnejším pozostatkom. Každá z bašt mala podlažia, na ktorých v múroch boli strieľne podľa druhu používaných zbraní. Obranu každej bašty zabezpečoval príslušný počet občanov, zvyčajne príslušníkov jedného cechu, a boli pomenovávané podľa tvaru, miesta, na ktorom stáli, alebo po niektorých významných obyvateľoch mesta. Každej velil jeden člen mestskej rady. Ten opatroval aj kľúče od bašty, v ktorej bolo uložené strelivo a zbrane. Podľa archívnych záznamov mesto v roku 1536 malo 480 pušiek, 609 mečov, 89 kuší, 390 kopií a 160 halapartní. Počet kanónov nie je známy, vie sa však, že kanoniéri boli najlepšie platenými žoldniermi v meste. Bardejov bol vždy dobre vyzbrojený. V meste pracovalo niekoľko výrobcov zbraní a puškárov. Uhorskí panovníci sa často neváhali obrátiť na mesto s prosbou o zbrane, strelivo i dobrých delostrelcov. Zachoval sa aj súpis zbraní, ktoré mesto v roku 1673 požičalo na obranu Košíc.
Školská bašta – najzápadnejšie položená štvorpodlažná bašta so šošovkovitým pôdorysom s novou kužeľovitou strechou. Zo strany od mesta prístupná vchodom s kamenným portálom. Na obidvoch stranách od mestského múru sú podnes viditeľné stopy po napojení na obranný múr a na strane od mesta krakorce pre ochodzu. Z vonkajšej strany vidno zväčšené renesančné okienka, ktorými boli nahradené pôvodné strieľne. V blízkosti bašty viedlo vodovodné potrubie, preto je v niektorých dokumentoch označená ako Vodná bašta. Voda bola z prameňa v chotári Rurná. V súvislosti s prameňom sa v mestských účtovných knihách spomína mestský zamestnanec Röhrmeister, ktorý mal na starosti mestský vodovod.
Štvorhranná bašta – najjužnejšie postavená bašta s ihlancovou strechou a vikiermi stojí na štvorhrannom pôdoryse a bola funkčne určená na posilnenie obrany strategickej Hornej brány. V niektorých prameňoch sa označuje ako Prašná bašta, čo nasvedčuje, že slúžila ako výrobňa a skladisko zbraní a pušného prachu. V päťdesiatych rokoch 20. storočia bola adaptovaná pre účely depozitu Šarišského múzea.
Kláštorná bašta – trojpodlažná bašta so zachovanými konzolami na uchytenie ochodze obiehajúcej okolo múru stojí v záhrade františkánskeho kláštora. V spodných podlažiach sú zachované pôvodné gotické klenby.
Renesančná bašta – najsevernejšie položená mestská bašta, odhliadnuc od predsunutej Severnej bašty (nie je integrálnou súčasťou opevnenia). Svoje pomenovanie dostala podľa renesančnej výzdoby atiky z roku 1582, vyzdobenej sgrafitom, ktorej autormi boli v roku 1582 bratia Pelovci z Lugana. Predstavuje typ otvorenej (nezastrešenej) bašty.
Červená bašta –nazývaná aj Kráľovská, za svoje pomenovanie vďačí červenému kvádrovaniu. Medzi strieľňami na severovýchodnej strane je badateľný pozostatok maľby, pochádzajúcej z roku 1597.
Severná bašta – súčasťou mestského opevnenia je aj Severná (tiež Archívna) bašta, predsunutá trojpodlažná veža na severnom okraji mesta pred vodnou vežou. Svoj druhý názov dostala podľa tu uložených archívnych fondov.
Veľká bašta – postavená priamo vo vodnej priekope. Stojí na polkruhovom pôdoryse, zakončená je šiatrovou strechou. Posilňovala obranu Dolnej brány. Pod hornou rímsou, na vonkajšom plášti, sú zachované zvyšky erbu mesta a erbu Uhorska, ktoré v roku 1597 dal namaľovať vtedajší richtár Leonard Glatz. Dnes je v nej depozit Šarišského múzea.
Hrubá bašta – stojí na juhovýchodnom okraji mesta. O jej dôležitej strategickej a obrannej funkcii svedčí fakt, že hrúbka muriva dosahuje až 3,5 metra, čím je najmohutnejšiou baštou mestského opevnenia. Obranu zabezpečovali kanóny umiestnené v delových komorách na prvom a druhom poschodí.
Malá bašta – tvorí jeden stavebný celok s Hrubou baštou a slúžila ako sklad streliva.
Okrem dodnes zachovaných mestských bášt boli súčasťou obranného systému i ďalšie, dnes už neexistujúce bašty. Väčšina z nich už nejestvuje vôbec, z niektorých sa zachovali terénne základy (napr. Nárožná bašta). Niektoré zanikli ešte okolo polovice 19. storočia, iné museli ustúpiť výstavbe v 20. storočí.
Brány mestského opevnenia – stredoveký Bardejov bol prístupný pôvodne tromi hlavnými bránami a niekoľkými malými bránkami pre peších. Ich výstavba patrila medzi priority stavebných prác na mestskom opevnení. Ani jedna z mestských brán sa do dnešných dní nezachovala v celkovej kráse.
Dolná brána – nachádzala sa na severovýchode mesta a jej súčasťou bol barbakan a priekopa podkovovitého tvaru. Ponad ňu sa zachoval dvojoblúkový kamenný most, ktorý nahradil pôvodný drevený zdvíhací. Bránu prestavali v rokoch 1426 – 1427. Bránu, ktorú nazývali aj Obručnícka (Reuffertor) zbúrali okolo roku 1821.
Horná brána – z juhu uzatvárala vstup do mesta, a ktorú v rokoch 1405 – 1407 prestaval majster Matej z Norimbergu na tzv. tridsiatkový hrad. Z obranných dôvodov bola brána lomená do pravého uhla s predstavaným barbakanom. Vstupovalo sa doň cez padací most od barbákanu a odtiaľ cez ďalší most na prešovskú cestu. V roku 1770 bol most nahradený kamenným. Bránu zrušili v roku 1843. Z barbakanu Hornej brány sa zachovala časť muriva a kameňmi vystužená vodná priekopa. Zvyšky muriva sa nachádzajú i pod úrovňou terénu.
Západná brána – brána zabezpečovala vstup do mesta zo západnej strany. Volali ju aj Stará alebo Wallova (Wallentor) podľa neďaleko bývajúceho mešťana Šimona Wallu. Bola to trojposchodová, štvorhranná veža so strieľňami a arkierom. Od roku 1725 boli na nej umiestnené vežové hodiny. Ako „Hodinová brána“ slúžila do roku 1878, kedy bola po požiari odstránená.
Bránka -poslednou z hlavných mestských brán. Bol to menší priechod v severných hradbách zvaný jednoducho Bránka (Törlein), postavený medzi farským kostolom a farou.
Zdroj: Mesto Bardejov, wikipedia Foto Zdroj: Wikipedia, severovychod.sk,archinfo.sk(chllophoto)